Viera kontra ateizmus?

Autor: Martin Hayek | 2.6.2012 o 16:50 | (upravené 3.6.2012 o 16:43) Karma článku: 5,76 | Prečítané:  1132x

V mojej nasledujúcej eseji, by som sa chcel aspoň troška venovať rozporu, medzi ateistami, teda ľudmi, ktorí sú na 100% presvedčení, že boh neexistuje. A medzi tými, ktorí pripúšťajú jeho existenciu, resp. veria v jeho existenciu. Nebudem sa snažiť prísť k nejakému druhu jednoznačného záveru, pretože si myslím, že takéto niečo nieje možné. Pôjde v podstate o načrtnutie niektorých problémov a budem sa snažiť poukázať napríklad aj na to, že či už sú ľudia ateisti alebo veriaci, obom ide v podstate len o väčšie vnútorné dobro a pokoj jednotlivcov a teda spoločnosti.

"Víra je paradox, který je v stavu udělat z vraždy svatý a bohulibý čin; je i tím paradoxem, který Abrahámovi Izáka vrací. Myšlenka se ho zmocnit nemůže, neboť víra začíná právě tam, kde myšlenka končí." Søren Kierkegaard - Bázeň a chvění

Na začiatku by som aspoň mierne načrtol môj osobný postoj, resp. prerod. ktorým som v priebehu posledných rokov prešiel. Mama je taký ten klasický slovenský katolík, ktorý tvrdí, že verí, sem tam ide do kostola, ale jej viera nieje tým, na čom by stavala život. Otec je teoreticky pôvodom evanjelik, prakticky však celkom radikálny ateista. Náboženstvo ako také, u nás nikdy nehralo veľkú rolu. V pätnástich rokoch som si myslel, že už mám vo všetkom jasno. Samotná myšlienka viery ako takej, mi prišla strašne absurdná, hlúpa a otvorene som ňou opovrhoval. Prišlo mi slabošské a nepochopiteľné utiekať sa k iluzórnej vše-vidiacej entite. Dnes by som sa chcel považovať za veriaceho človeka. Nieje to však vôbec také jednoduché ako sa môže na prvý pohľad. zdať. Obzvlášť pre niekoho, kto je navyknutý pochybovať intuitívne úplne o všetkom. Za mojim prerodom nestojí žiadny fantastický metafyzický zážitok. Žiadna priama konfrontácia s niečim, čo by som označil za božiu ruku. Pravdepodobne sa ešte nemôžem považovať za veriaceho človeka, minimálne som však silne nahlodaný pochybnosťami. Znie to síce sucho a menej záživne ako zážitky v štýle,"...blesk udrel o dva metre vedľa; prežil som autonehodu; boh ma vyliečil z rakoviny." atď.. To čo u mňa spôsobilo to, že som začal reálne uvažovať o existencii boha, nebol nejaký druh empirického zážitku, ktorému som sám dal dodatočne metafyzický rozmer ako som to plno krát vypozoroval u viacerých veriacich ľudí. Nevylučujem, že sa to nemôže niekedy v budúcnosti zmeniť, čo je len logické. Momentálne mi však príde alternatíva, v ktorej existuje boh prívetivejšia, logickejšia a ucelenejšia. Najsilnejšie sa na mne v tomto smere podpísali Platón s Aristotelom, John Locke, Søren Kierkegaard ale aj Ayn Rand, Hitchens a dvojka libertariánskych komikov Penn a Teller (obaja veľmi silní ateisti). Núka sa namietnuť, že veď ja vlastne ani nemôžem byť veriacim keď mi predsa chýba práve tento metafyzický zážitok. Uznávam, že prejsť k viere na základe čítania určitých kníh môže znieť absurdne, ale u mňa predstavovali práve ten prvý krok, ktorý mi otvoril dvere do ďalších sfér - najmä do tých, ktoré by som pred tým okamžite bez rozmýšľania zavrhol ako absurdné.

"A little philosophy inclineth man's mind to atheism, but depth in philosophy bringeth men's minds about to religion." (Troška filozofie posunie myseľ človeka smerom k ateizmu, avšak hĺbka vo filozofii, odnesie ľudskú myseľ späť k náboženstvu.") FRANCIS BACON, Essays

Posunúť diskurz medzi náboženstvom a ateizmom len do čisto empirickej roviny, ktorá sa bude pohybovať len v línii racionálnych argumentov je smiešne. A v podstate nič nevypovedá o samotnej podstate viery resp. ne-viery. Ani o ľudoch, ktorí buď zastávajú jednu alebo druhé. Jediné čo môžme z toho odvodiť je, kto je lepší rečník, kto má viacej načítané a kto je schopný silnejšie tlačiť jeho argumenty pred sebou. Toto je bez pochyby dôležité pre ďalšie rozširovanie či už viery alebo ateizmu, avšak nezodpovedá nám na samotnú metafyzickú otázku ani zďaleka. Napriek tomu, by som chcel uviesť dva hlavné argumenty, ktoré často spomínajú ľudia z oboch táborov.

V sedemnástom storočí vo Francúzsku sformuloval Blaise Pascal tzv. "Pascal´s Wager" - teda Pascalovu stávku. Ktorá stojí na premise, že pre človeka je jednoducho výhodnejšie veriť v boha ako neveriť. Ak by totižto boh neexistoval a veriaci človek zomrie, skončí rovnako ako ten neveriaci - tj. rozplynie sa v ničote (alebo akokoľvek inak to budeme nazývať). Ak však boh existuje, jediný, kto má čo stratiť je neveriaci. Opakom Pascalovej stávky môže byť tzv. ateistická sádzka - ktorá sa spolieha na dobrotivosť božskej entity, resp. - ak by ateista zomrel, ale viedol by dobrý život, tak boh by sa nad ním zmiloval. Takáto argumentácia má medzeru v tom, že predpokladá len dve premisy - tj. buď boh neexistuje alebo ak existuje, tak je milosrdný resp. silne benevolentný. Ak by daný ateista prišiel do styku s menej prívetivým bohom, asi by nepochodil dobre.

O čo teda v jadre ide veriacim aj neveriacim ľudom, podla oboch týchto stávok? O ľudské dobro a o morálnejších ľudí. Jeden tábor verí, že morálnejšími ich robí viera v boha, druhý, že morálnejšími ich robí viera vo vlastnú racionalitu a intelekt.

Ateisti zvyknú často argumentovať tiež Krížovými výpravami, Inkvizíciou a inými zverstvami vykonanými pod zámienkou náboženstva. Veriaci človek môže zase vytiahnuť Nacistické Nemecko alebo Sovietsky Zväz. Žiadny argument nemá navrch. Poukazuje však na niečo iné a nemenej zaujímavé. Ak ľudí dotlačíme k niečomu, ak na nich napasujeme svetonázor, ideológiu alebo náboženstvo. Staneme sa svedkami fanatizmu, ktorý ide ruka v ruke s neslobodou ducha. . Ľudia sú uvrhnutí do ilúzie, ktorá im ponúka rýchle odpovede . Tieto odpovede však niesu založené na komplexnom diskurze racionálnej mysle ale na slepej indoktrinácii. Inými slovami - riešenia sú očividné, to len samotná cesta sa vyrieši tzv. "za chodu".

"He who fights with monsters should look to it that he himself does not become a monster. And when you gaze long into an abyss the abyss also gazes into you." F.Nietzsche ("Ten, kto bojuje s monštrami by si mal dávať pozor aby sa sám nestal monštrom. Keď hľadíš do priepasti, aj priepasť hľadí do teba.")

Myslím si, že je priam absurdné hľadať niečo prirodzene zlé v náboženstvách, rovnako ako je absurdné hľadať niečo apriori zlé v ateizme. Zlými sa stávajú len vtedy, ak sú na niekoho natlačené násilím. Týmto sa dostávame k tomu, či sú ľudia apriori dobrí alebo zlí, ale to už som úplne mimo témy. Dovolím si teda tvrdiť, že kľúčovým aspektom je sloboda. Ľudská sloboda, ktorá zabezpečuje jedincom možnosť slobodne sa rozhodnúť. Vždy v histórií keď bola ľudom táto sloboda zobraná a bola nahradená totalitným spoločenským konsenzom, vtedy sa začali diať zverstvá. Ľudia začali totižto ich vnútorné presvedčenie brať ako celospoločensky akceptovanú dogmu. Možno ani oni samotní v ňu neverili, ale pragmaticky sa prispôsobili podmienkam a uvedomili si, že len zapadnutím do takejto umelo vytvorenej spoločenskej vrstvy, získajú istý druh privilégií - nemusí isť zrovna o privilégiá materiálne, často stačí to, že morálne rozporuplné činy sa stanú spoločensky ospravedlniteľnými - vražda (upaľovanie čarodejníc), krádež (arizácie majetkov).

Dovolím si celú esej zakončiť takým symbolickým zhrnutím. Úprimne verím v to, že pre každého človeka je tou najlepšou filozofiou resp. náboženstvom práve tá/to, ku ktorej dospeje za pomoci vlastnej vôle a ducha. Toto mi príde ako najistejšia cesta akou nájsť vnútorný pokoj a cestu k dobru. Samozrejme sa však môžem mýliť, možno niektorým vyhovuje väčšia schematickosť zo strany spoločnosti a okolia. Každopádne, debatu medzi ateizmom a náboženstvom, ktorá sa bude viesť čisto len na empirickej úrovní, môžme viesť do nekonečna medzi dvoma ľudmi, ktorí sú argumentačne zruční a zároveň vedia o čom hovoria. Nieje pravdivá a nepravdivá možnosť, rovnako ako nieje zlá a dobrá možnosť. Obe cesty sú poprepletané celoživotnými pochybnosťami a mnohými nástrahami a je len na každom z nás, ktorú si zvolí.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?